Už na prvý pohľad je jasné, kto tu reprezentuje krásku a kto zviera. Primárne sme si tento deň plánovali kvôli blízkemu stretnutiu so zeleným Abarthom, ktorého lak vo farbe “Hyper Green” púta pozornosť na stovky metrov. Päť-deväť-päťka je tá kráska, ktorá však mnohokrát zaujme viac ako “zviera”. Možno preto, že milý ksicht Fiatu 500 sa podarilo prerobiť na niečo hyper-atraktívne… A možno preto, že Nissanu GT-R sa na Slovensku celkom darí, vďaka čomu ho mnohí už neradia medzi raritné športiaky.
Ako bývalého majiteľa Abarthu 500 (staršej generácie, kedy ich ešte neoznačovali podľa historického modelu 595), ma prirodzene zaujímal práve tento krpec. Nápis Competizione na zadnej strane už pri preberaní kľúčov pripomínal, že pôjde o najvýkonnejšiu verziu so 180 koňmi, päťstupňovým manuálom, klapkovým výfukom Record Monza, brzdami Brembo a tlmičmi Koni FSD. Prvé kilometre som s Abarthom najazdil na okresných cestách, dlhých rovinkách a na šialenej autodráhe medzi Plaveckým Podhradím a Lakšárskou Novou Vsou. Tento neprehľadnými horizontami popretínaný niekoľkokilometrový úsek je skutočným skvostom nachádzajúcim sa neďaleko Bratislavy. Dokáže totiž preveriť maximálnu rýchlosť, podvozok, ale aj ďalšie jazdné vlastnosti auta vďaka občasným zákrutám. Skrátka, ideálne ihrisko na to, aby som si Abartha oťukal.
Jedna-celá-štyri litrový turbobenzín nemá žiadny športový charakter, o celý zážitok sa tu stará turbo, ktoré fúka až do 2.0 baru a športový výfuk, vďaka ktorému si Abarth s ničím iným nezmýlite. Laici síce zvyknú pri prvých tónoch fantazírovať o AMG-čku, ale skúsený Abarthista spozná tieto nadpozemské zvuky okamžite. Škoda len, že dunivý, bubľavý a chrapčavý zvuk výfuk vydáva iba tak do troch tisíc otáčok. Potom sa jeho charakter mení a okolie už až tak neohúri. Čo mňa ako ex-majiteľa Abarthu sklamalo je, že s príchodom faceliftu a Euro6 normy (pôvodný Abarth 500 bol Euro5) sa stratilo hlasné praskanie pri preradení…
Ani posed v Abarthe nepripomína superšporty. Hoci príplatkové sedadlá Sabelt vyzerajú (a držia) brutálne, v aute sedíte ako v SUV-čku. Poloha za volantom ako na stoličke pri pracovnom stole nepridáva na športovom feelingu, aj keď všetko okolo vás tomu naznačuje. Volant je jeden z najkrajších, aký som kedy videl. Karbónové detaily, alcantara a zaujímavá grafika budíkov dáva najavo, že si s Abarthom môžete trúfnuť vyzvať ktorýkoľvek hot hatch.
Popravde, ono to tak aj je, pretože 180-koňový turbobenzín v kombinácii s nízkou hmotnosťou (pomer 5,9 kg / k) dokáže rozkotúľať tento mikrohothatch z nuly na sto za podobný čas, ako to dáva moje Renault Clio R.S. Trophy. Atakovať dvestovku je tiež vcelku ľahké.
Ešte než som vstúpil do Bratislavy, stihol som si s 595-kou prejsť Pezinskú Babu. Krátky rázvor, vysoký posed, nedotáčavosť na zimných pneu a dlhé dráhy riadiacej páky sú kompromisy, ktorými budete musieť bojovať vždy, keď budete chcieť tak trochu závodiť.
Najlepšie sa Abarth cíti v meste, kde doslova žiari. Zaujímavý vzhľad, malé rozmery perfektné na mestské parkovanie a výborné pružné zrýchlenie na rýchle myšičky v boji o pozíciu na semafóre ho predurčujú do rúk mestským grázlom. Ale to asi všetci vieme, že Abarth je proste klasický Talian. Je plný kompromisov, ale budete ho milovať a obhajovať aj tak. Pretože všetky tie vyššie spomenuté negatíva prebije jediný pohľad na tú božskú zelenú, na ktorú by som sa mohol dívať celý deň. To auto budem vždy zbožňovať a bude mať špeciálne miesto v mojom srdci. A viete čo? Tu verejne sľubujem, že raz si Abartha ešte raz kúpim…
…No a po tom som si sadol do Nissanu GT-R. To auto je zviera. Hrot. Extrém. Viem čo si myslíte, ani mne nijak nereže v bežný deň, ale vždy keď si doň sadnem a naštartujem ho, hovorím jednoslovné vety, ktoré zväčša obsahujú podstatné meno – superlatív alebo citoslovce.
Toto takmer 1,8-tonové monštrum s 3,8-litrovým šesťvalcom s 570 koňmi a 636 Nm krútiaceho momentu je odzbrojený tank. Po usadnutí do interiéru sa cítim extrémne bezpečne (najmä v priamom porovnaní s Abarthom). Sedím takmer pri zemi, okolo seba mám kopec miesta a mám pocit, že môžem ísť bojovať proti celému svetu. Moje ego utvrdzuje hlučný výfukový systém, ktorému pri vyšších otáčkach sekundujú fantastické mechanické zvuky, do ktorých som sa zaľúbil. Uškŕňam sa a hovorím spolujazdcovi: “Brutálna strojovňa, čo?“
V tom momente míňam tabuľu označujú koniec obce, pozerám na tachometer, kde 50-ka vyzerá, ako keby som mal vypnutý motor a tlačím plyn na podlahu. Auto ručí, valí sa a ja pritlačený do sedadla sledujem čo sa deje okolo mňa. Koľko áut som predbehol? Jedno? Dve? Desať? Čojaviem, snažím sa držať auto medzi pruhmi, stískam volant ako rally jazdec a mykám ním ako v americkom filme. Cítim sa neohrozene, chcem ísť rýchlejšie, ale rácio hovorí: “Nebuď debil a kroť sa, ak nie kvôli sebe, tak aspoň kvôli ostatným.“
Po niekoľkých rýchlych kilometroch po Záhorí som spotený vypustil pedál a dokotúľal sa do Plaveckého Podhradia, prepol do komfortného režimu a s kostolným poriadkom prešiel obec tichšie ako bežná dieselová Octavia. “Hm, tak ono to vie byť aj komfortné kupé na každý deň,” pomyslel som si, vyhadzujúc smerovku na Lakšársku Novú Ves. “Je to super! Ale davaj sem ten Abarth!” boli moje presné slová… Asi som šibnutý, ale mňa ten malý krpec v ten deň bavil o trošku viac…
Za zapožičanie ďakujeme firme Auto-Impex. Za skvelé fotky zasa Danielovi Minárikovi.
Galéria
